2021/2022

Všetko, čo sa podarilo počas dvoch dní vyzbierať (a nebolo toho málo), sme previezli do centra pomoci na Nábreží Jána Pavla II. Traja dobrovoľníci – Lucka Vlčeková, Jaro Mervart (4. F) a Šimon Janna (4. E) sa podieľali aj na rozdeľovaní toho, čo si občania Ukrajiny mohli zobrať. Bola to pre nich náročná skúsenosť spojená so silnými emóciami. Ako vnímali popoludňajší čas strávený v centre?

      Lucka Vlčeková: „Veľmi ťažko sa mi hľadajú slová, ktorými by som dokázala aspoň spolovice opísať to, čo som v centre pomoci zažila. Nikdy by som si nepomyslela, že mi niečie poďakovanie prinesie toľko vlastných výčitiek. Ukrajinci ďakovali naozaj za všetko – za každé jedno vrecúško čaju i za každý balík ryže. Necelé tri hodiny v centre pomoci sa mi zdali ako večnosť. Keď som musela povedať mamičke s bábätkom, že sa nezvýšilo už žiadne mlieko a ona sa ma uslzene opýtala, čo má teraz robiť, mala som pocit, že sa mi srdce roztrieštilo na milión kúskov. Pri pohľade na malé detičky, ktorých vystrašené očká odzrkadľovali presne to, čo by žiadne dieťa nemalo nikdy poznať, sa mi dýchalo naozaj ťažko. Človek mal chuť urobiť čokoľvek, len aby sa usmiali i keď by to bolo len na moment.“

      Šimon Janna: „Pohľad na zástupy ľudí, ktorí čakajú na prídel základných potravín či iných potrebných vecí, ma veľmi zasiahol. Stretli sme mnoho zronených, utrápených žien a malých detí, ktoré sú odkázané na pomoc cudzích. Aj úplná maličkosť, napríklad ponožky, im naplnila tváre vďačnosťou. Vtedy som sa cítil hrdý na tých ľudí v mojom okolí, ktorí sa aj s málom vedia podeliť a rozhodli sa pomôcť.“

Jaro Mervart: „Som rád, že som mohol pomôcť, ale neviem jasne opísať moje pocity. Hnev na štát, že nerobí viac? Smútok že dobrovoľníci a darcovia sa musia starať na vlastné náklady o tých, ktorí pomoc potrebujú? V ,,textilnom oddelení” som v podstate robil skladníka - roznášali sme darované oblečenie do správnych oddelení. Nebol som priamo v kontakte s ľuďmi, ktorí si prišli pomoc vyzdvihnúť. Videl som ale dlhý rad, ktorý sa tiahol cez celú chodbu až k miestnosti, kde sa rozdávali potraviny. Čo by títo ľudia robili bez pomoci dobrovoľníkov, či na hraniciach alebo v mestách a dedinách? Ale koho to zaujíma??? Je to predsa iba štatistika, iba číslo, ktoré sa objaví v správach...“

      Ďakujeme všetkým, ktorí pomohli. Verme, že ochota pomôcť utečencom z Ukrajiny bude pokračovať.

FOTO PRÍLOHA